Adela z juhu Slovenska našla druhý domov v Grónsku: Mínus 15 °C je ešte fajn, cesty medzi mestami neexistujú


Foto: Adela z juhu Slovenska našla druhý domov v Grónsku: Mínus 15 °C je ešte fajn, cesty medzi mestami neexistujú
Galéria: 21 fotiek
Foto: archív/Adela Bugyíková/Jesper Rais

Z malej obce pri Šuranoch až do Grónska. Adela Bugyíková pochádza z Hulu, no už takmer rok žije v Ilulissate. Názov mesta znamená v grónčine „ľadovec“ a leží v západnej časti ostrova, približne 350 kilometrov severne od polárneho kruhu. 

Adela odišla zo Slovenska po skončení vysokej školy. Prešla viacerými krajinami, až jej nakoniec učarovalo práve Grónsko a ostala tu žiť. Nie vždy sa cudzinec v zahraničí cíti ako doma, v tomto prípade to však neplatí. Srdečné a hrejivé správanie miestnych obyvateľov, Inuitov, je až dojemné. Napriek mrazivému počasiu a teplotám, ktoré tu počas zimy klesajú hlboko pod nulu, nemajú ľudia zamrznuté srdcia. Práve naopak, len ťažko niekde nájdete podobne láskavých, prívetivých a otvorených ľudí. 

No a k tomu všetkému je ako bonus aj neuveriteľne krásna a unikátna príroda. Sneh v kontraste s malými farebnými domčekmi, malebný fjord s obrovskými kusmi ľadovca, polárna žiara a neskutočné farby, ktoré sa striedajú na oblohe. A potom príde leto a vás prekvapia zelené a zakvitnuté lúky plné kvetov. Aby ste nám verili, ako dôkaz máme aj fotky, ktoré nafotila Adela.

V našom rozhovore sa tiež dozviete:

  • čo v Grónsku robí a ako sa jej tam žije;
  • ako to v Ilulissate vyzerá, aké je tam počasie a či si zvykla na polárny deň a noc;
  • čím sa živia miestni obyvatelia a akí sú;
  • aké majú tradície, zvyky a prečo sú tam skoro každý deň ohňostroje;
  • prečo do tejto oblasti nemôžeš priniesť iný druh psa a prečo ich majú na reťaziach.
Mesto Ilulissat. Foto: Adela Bugyíková.

Ako si sa dostala z malej obce Hul až do Grónska? Vždy ťa lákali severské krajiny?

Vždy som rada cestovala, no po vysokej škole som si povedala, že by som sa tomu chcela venovať viac a zažiť niečo nové. Najprv som išla skoro na pol roka do USA. Pracovala som tam, cestovala a užívala si leto. Stále ma však lákali skôr severské krajiny. Povedala by som, že je to taká kvázi obsesia. Po návrate z Ameriky som vydržala doma asi dva týždne a hneď potom odišla žiť na pol roka na Island. To je taká prvá ochutnávka zimy. Chcela som však zažiť ešte väčší chlad a nejak som sa dopracovala až ku Grónsku, kde je tej zimy viac ako leta.

Ako vyzerá taká grónska zima? Zvykla si si na tie nízke teploty?

Zima sa začína niekedy koncom septembra. Vtedy teploty opäť klesajú pod nulu, začalo snežiť a odvtedy tu sneží stále, skoro každý týždeň. Zima mi príliš nevadí, ja som decembrové dieťa. Možno to má na mňa nejaký vplyv. Najnižšia teplota, čo som tu zažila, bola -30. Do -15 °C je to ešte relatívne fajn, ale musíš si dať vždy niečo cez tvár, aby sa ti dalo dobre dýchať. Po týchto posledných mesiacoch by som ale oteplenie už s radosťou prijala. 

V lete sa teplota pohybuje okolo tých 15 až 20 stupňov Celzia a von chodíš normálne v krátkom rukáve. Je to možno prekvapujúce, ale Grónsko je naozaj zelené. Cez leto tu rastie veľa kvetov a rôznej zelene. Negatívom sú však muchy a otravné komáre, ktoré ti idú do nosa, očí, úst, všade.

Keď si išla do Grónska, musela si zrejme rátať i s tým, že sa budeš musieť adaptovať na polárnu noc a polárny deň. Ako to u vás aktuálne vyzerá?

Dni sa už začínajú pomaly predlžovať, takže toho svetla je čoraz viac. Teraz je to možno podobné ako na Slovensku – slnko zapadá okolo ôsmej večer, v noci máme tmu a rozvidnieva sa okolo siedmej. No a onedlho tu budeme mať svetlo permanentne – 24 hodín vkuse. 

Vieš si na to zvyknúť, aj keď cez zimu je trochu depresívne. Vonku je chladno, tma a nemáš veľmi čo robiť. Môžeš pozerať filmy, piť čaj, venovať sa nejakému koníčku. Veľa ľudí napríklad štrikuje. A keď to všetko môžeš robiť s polárnou žiarou nad hlavou, je to magické. Tu si jednoducho musíš nájsť nejakú aktivitu, ktorej sa budeš venovať. Ničnerobenie ťa pohltí. 

Aké aktivity môžeš v Ilulissate robiť, či už v zime alebo v lete? 

Počas zimy si môžeš ísť sadnúť do kaviarne či do reštaurácie, no to ťa nebaví stále. Máme tu však športovú halu, kde sa dá robiť viacero športov – hrať futbal, stolný tenis, bedminton či hádzanú. Ženy sa zas stretávajú v klube pletenia. V bare zvykne hrávať živá hudba a ľudia sa tu celkovo veľmi radi stretávajú a navštevujú. 

S pribúdajúcim svetlom sa ale výber aktivít rozširuje. Môžeš sa ísť von prejsť, lyžovať, bežkovať alebo jazdiť so psím záprahom. Dá sa ísť na túru, hoci teraz je to celkom nebezpečné, pretože všade je sneh a dosť sa šmýka. Tak teda čakáme, kým sa sneh roztopí, aby sme sa mohli realizovať.

Ktoré z tých činností si už stihla vyskúšať? Jazdila si aj so psím záprahom?

Za tú dobu, čo som tu, som už vyskúšala asi všetky športy, ktoré sa dajú. Bežkovanie, jazdu so psím záprahom alebo jazdu na snežnom skútri. Psie záprahy a skútre však ľudia využívajú úplne bežne v každodennom živote. Zaujímavé je, že keď ideš autom, vždy musíš dať prednosť psiemu záprahu. 

Kajakovanie medzi ľadovcami do najbližšej dediny. Foto: Adela Bugyíková.

Sú autá v Grónsku bežne využívané alebo miestni radšej preferujú iné spôsoby dopravy? 

Ľudia na Slovensku si možno predstavujú, že v Grónsku žijú iba Inuiti v iglu a stále je tu sneh, zima a tma, no vôbec to tak nie je. Ľudia normálne žijú v domoch a premávajú sa na autách po meste. Aj ja som bola prekvapená, že ich tu jazdí celkom dosť – vraj okolo 600. Máme tu tiež taxíky a jeden autobus, ktorý chodí okolo celého mesta. Okrem áut majú snežné skútre, psie záprahy a lode. Ilulissat, ako tretie najväčšie mesto Grónska, je stále pomerne malé a všade vieš ísť pešo. Takže áno, áut je tu dosť a dokonca som raz stála v kolóne. 

Kebyže sa chceš ty, alebo nejaký obyvateľ Ilulissatu, vybrať do iného miesta, aké sú možnosti? 

Cesty medzi mestami alebo dedinami v Grónsku neexistujú, sú len v rámci miest. Do iného mesta sa vieš dostať iba lietadlom, helikoptérou alebo loďou. Inak tu nie je veľa možností ako cestovať. Zároveň je to dosť drahé a často sa im to ani neoplatí. Letenka z Ilulissatu do Nuuku, hlavného mesta Grónska, napríklad stojí okolo 800 eur. 

V zime sa ešte do nejakej bližšej dediny dostaneš aj na snežnom skútri alebo psím záprahom. Loďou sa cez zimu veľmi cestovať nedá, pretože more je zamrznuté. Vtedy sme tu celkom izolovaní a musíme čakať do jari. Z juhu na sever potom premáva loď, ktorá stojí v každom väčšom meste, no táto preprava trvá dosť dlho. Z Ilulissatu ste v Nuuku za 3 dni.

Cez leto sa niekde dá prejsť aj pešo, ale „najbližšia“ dedina je od Ilulissatu vzdialená 24 kilometrov, čo je dosť (smiech). No keďže je to malá dedina, ľudia z Ilulissatu tam nechodia veľmi často, to skôr oni prichádzajú k nám. 

Akí sú ľudia, ktorí žijú v Ilulissate?

Aj keď som povedala, že Ilulissat je celkom malé mesto, žije v ňom okolo 5-tisíc ľudí. Zaujímavé však je, že každý tu pozná každého. Ľudia sú veľmi milí, stále sa usmievajú, zdravia a kývajú ti z áut. Je to úplne fascinujúce. Ja som sem prišla z Hulu, z malej dedinky, kde žije približne 1 300 ľudí, no i tak mám pocit, že Ilulissat je menší. Vonku stále stretneš množstvo ľudí a skoro všetkých poznáš, vieš kde robia, kde bývajú. Máš jednoducho pocit, že si doma. 

Povedala by si, že sú voči cudzincom otvorení? Ako ťa prijali, keď si tam prišla?

Ja som pre nich veľmi exotická, lebo som tu jediná zo západnej Európy. Obyvateľstvo tvoria okrem Grónčanov aj Dáni a niekoľko stoviek Filipíncov. Miestni sú veľmi otvorení, radi ťa spoznajú a nadviažu kontakt, ale nepúšťajú si cudzincov až tak k sebe, lebo tí väčšinou prídu len na sezónu. Nechcú si s nimi vytvárať nejaké hlbšie vzťahy, keďže vedia, že onedlho odídu. Ale keď vidia, že si ostal aj cez zimu, vnímajú ťa inak. Pochopia, že plánuješ ostať dlhšie a vtedy s tebou nadviažu bližší kontakt. Takže áno, chceli ma spoznať a bolo to vzájomné. 

Čím sa miestni ľudia živia a ako vyzerá ich bežný deň?

Obyvatelia Ilulissat žijú veľmi tradičným spôsobom života. Venujú sa najmä rybárstvu a tiež lovu veľrýb, sobov, tuleňov či polárnych medveďov. Sú spätí s prírodou a 90 percent z dňa trávia vonku. Aj ich deti sú stále vonku, hrajú sa, chodia sa sánkovať na kartónoch alebo na plastových vreciach. To už na Slovensku tak často nevidíš.

Keďže sa väčšina miestnych živí lovom rýb, ich bežný deň v zime vyzerá tak, že vstanú a idú sa presvedčiť do prístavu, či je vôbec možné vyplávať na more. Ak voda zamrzla, je to pre nich frustrujúce. Jednoducho nemôžu ísť do práce a nemajú si ako zarobiť peniaze. Vtedy hľadajú riešenia. Často chodia na psích záprahoch, alebo na skútroch, na druhú stranu fjordu, kde je ľad stabilnejší a môžu si do neho vyrezať diery, a tak loviť ryby. No a keď prídu po celom takomto dni domov, väčšinu času už potom trávia len s rodinou. 

Preteky psích záprahov. Foto: Adela Bugyíková.

Spomínala si, že sa veľmi radi stretávajú a navštevujú. Ako si to máme predstaviť?

Celá rodina väčšinou žije v jednom meste, takže chodia k sebe na návštevy alebo na večere. Cez víkendy sa v meste stále koná nejaká zábava alebo slávnosť. Oni celkovo robia veľa osláv. Oslavujú narodeniny, narodenie dieťaťa, keď niekto skončí školu, keď sa niekto lúči so slobodou alebo aj to, keď sa im podarí uloviť tuleňa či veľrybu. To je veľká sláva. Následne pozývajú všetkých známych, celú dedinu, a oslavujú to spolu. Ohňostroje tu napríklad máme počas celého roka, takmer každý deň. Je to super, strašne ma to baví. 


Majú i nejaké zaujímavé tradície alebo podujatia?

Áno, samozrejme. Často robia takzvaný kaffemik. Ide o tradičnú slávnosť, kedy pripravia obrovské množstvo jedla, koláčov a kávy a pozvú celú dedinu. Prísť môže hocikto a nemusí tých ľudí ani poznať.

Ako som už vravela, sú naozaj veľmi spätí s prírodou a na „vítanie slnka“ ide do hôr celé mesto. Je to vtedy, keď má po polárnej noci prvýkrát vyjsť slnko. Prídu tam a čakajú, kedy sa ukáže na obzore. Trvá to pritom len pár sekúnd. Potom začnú spievať, tancovať a majú bujaré oslavy, ktoré trvajú celý deň až do noci, a, samozrejme, nemôžu chýbať ani ohňostroje. 

Veľmi sa mi páči, ako stále oslavujú život. Samozrejme, aj oni majú svoje problémy, ale snažia sa užívať si život taký, aký je. Majú tu tiež Národný grónsky deň, ktorý slávia 21. júna zároveň s letným slnovratom. Bývajú tu i preteky psích záprahov, na ktoré do Ilulissatu prichádzajú ľudia z celého západného pobrežia Grónska.

Ako tieto preteky prebiehajú? A môže so psím záprahom jazdiť hocikto?

Na pretekoch sú zástupcovia z každej časti Grónska a privezú si sem aj vlastných psov. Okruh má 40 kilometrov a trvá im to prejsť asi hodinu a pol. No a keď všetci dorazia do cieľa, opäť nastanú obrovské oslavy. 

Ak by si chcela chodiť so psím záprahom, musí ťa to najskôr niekto naučiť. Majú svoj vlastný druh psa a žije ich tu viac ako ľudí. Bývajú na obrovských poliach, pretože tu funguje pravidlo, že týchto psov môžeš mať iba na tomto území. Počas celého roka sú na reťaziach. Na voľno sú od narodenia do piateho mesiaca, a potom ich už dávajú na reťaz. Vraj je to preto, že v minulosti naháňali deti a hrýzli ich po ceste do školy.

Quimmeq v prirodzenom prostredí. Foto: Adela Bugyíková.

Čo je to za rasu? Je to preto, že iná by v týchto podmienkach neprežila?

Je to grónsky pes, u nich nazývaný „qimmeq“. Inú rasu do tejto oblasti nemôžeš priniesť, ani sem nemôžeš cestovať so psom. Títo psi by ich dotrhali. Jediný iný pes, ktorého tu máme, je labrador, no ten môže byť len na letisku, kde kontroluje batožinu. Zaujímavé je, že v Nuuku môžu chovať hocijakú rasu psa, aj čivavu. Tam nemajú týchto grónskych psov, tie sú iba na severe. Život na juhu je v porovnaní so severom úplne iný.

A čo tie polárne medvede? Tie sú aj v okolí Ilulissatu?

Polárne medvede žijú ešte severnejšie. Tu sa zvyčajne nemusíš báť, že by si nejakého stretla. Je väčšia šanca, že nejaký pripláva na kryhe z Kanady, ako to, že by sem zavítal zo severu. Ale stať sa môže všeličo… 

Miestni ich tam však chodia loviť. Čo potom z tých ulovených zvierat, napríklad aj z tuleňov a veľrýb, majú? Samozrejme, asi mäso a kožušinu, no i niečo iné?

Oni dokážu spotrebovať úplne všetko. Mäso jedia aj surové – je to pre nich úplne normálne, alebo si ho zamrazia. Z kožušín si šijú šaty, z tuleňov majú i topánky, ušianky, sedačky, kajaky alebo majú kožu niekde vyvesenú. Z ľadových medveďov si napríklad robia nohavice, ktoré sú veľmi teplé, a nosia ich, keď je -30 a menej stupňov. 

Nič sa im nestane, keď zjedia surové mäso? 

Oni sa tým živia celý život a sú na to zvyknutí. Ich telo to prijíma normálne, no naše žalúdky na to nie sú prispôsobené. Kamarátka, ktorá bola na love tuleňov, ochutnala kúsok čerstvej pečene, ešte teplej, a potom jej bolo týždeň zle. 

Chutí mäso z týchto zvierat inak?

Mäso z tuleňa alebo z veľryby nemá nejakú výraznú chuť, kým ho neochutíš. Oni to jedia skôr kvôli živinám, ktoré z toho čerpajú. Grónčania majú radi hlavne ryby – tresky, halibuty, sumce alebo redfish. Kura je tu zase veľmi lacné a takmer nikto ho nekupuje.

Potraviny do obchodov zrejme dovážajú zo zahraničia, čo sa asi odráža aj na ich cene. Je to tak?

Áno, všetky potraviny dovážajú z Dánska a sú dosť drahé. Napríklad za desať vajíčok zaplatíš štyri eurá, jahody sú veľký luxus a ich cena sa pohybuje okolo osem eur. Taký bežný nákup – chlieb, mlieko, vajcia a podobne, ťa vyjde na zhruba 30 eur. No a v bare dáš za jedno veľké pivo minimálne 15 eur. 

Keď chceš, dokážeš sa tu stravovať aj vegetariánsky či vegánsky. Cez zimu však býva problém s dovozom potravín, pretože sem niekedy nevedia doručiť tovar aj niekoľko týždňov. Raz sme boli bez vajec takmer mesiac. Musíš si spraviť zásoby, dať si niektoré potraviny zamraziť a nespoliehať sa na dovoz, ale vedieť si to jedlo rozplánovať.

“Mattak” - surové mäso z narvala je miestnou delikatesou. Foto: Adela Bugyíková.

Ako vyzerá život miestnych obyvateľov už vieme. Ako sa tu však žije tebe a čomu sa venuješ?

Pracujem v Hoteli SØMA, ktorý je zároveň neziskovou organizáciou zameranou na pomoc námorníkom. V celom Grónsku sú štyri takéto hotely a takmer celý náš profit ide im. Námorníci k nám môžu zavítať po dlhej plavbe, dať si sprchu, najesť sa, oprať si veci, porozprávať sa alebo sa pripojiť na internet. V našom hoteli taktiež robí misionárka, ktorá každý deň chodí s kávou, čajom a koláčmi do prístavu a rozpráva sa s nimi. Často mávame aj spoločné modlitby, keďže väčšina z nich patrí k luteránom.

Cez leto sme v hoteli piati zamestnanci a v zime iba traja. Sme dobrý kolektív a trávime spolu dosť času i mimo práce. Keďže je nás v hoteli tak málo, všetci musíme robiť všetko – sme na recepcii, upratujeme izby, chystáme raňajky, pracujeme v práčovni a staráme sa o chod hotela. Ponúkame tiež transfer z letiska a sprevádzame turistov. 

Grónsko je zrejme dosť drahá destinácia. Na koľko ťa vie takýto výlet vyjsť?

Áno, je to finančne veľmi náročné. Jednosmerná letenka sem stojí okolo 800 eur, takže dokopy okolo 1 600 eur. Plus ubytovanie, ktoré tiež nie je lacné... A keď už si tu, tak chceš aj niečo vidieť a zažiť, takže ďalšie peniaze minieš za výlety. Vyhliadkové plavby do fjordu medzi obrovské ľadovce, plavba na kajakoch, jazda so psím záprahom – to všetko niečo stojí. 

Odkiaľ sem turisti prichádzajú najčastejšie? 

Chodia k nám ľudia z celého sveta – z Nemecka, Francúzska, Dánska, ale aj z Ameriky a mali sme v hoteli aj hosťa z Tanzánie. Častými návštevníkmi sú tiež vedci, ktorí v Grónsku skúmajú úbytok ľadovcov a klimatické zmeny. Prichádza sem i veľa známych ľudí, napríklad minulé leto tu bola Cynthia Nixon – Miranda zo Sexu v meste, komik a moderátor David Letterman či rôzni svetoví influenceri. Najväčší „šok“ som však zažila, keď prišla skupinka Čechov a Slovákov, a jedna pani bola z Ivanky pri Nitre. Svet je malý...

Polárna žiara. Foto: Adela Bugyíková.
Čo bolo pre teba po presťahovaní sa do Grónska najťažšie? 

Osobne bola pre mňa najväčšia výzva naučiť sa pracovať v hotelovom počítačovom systéme, ktorý je v dánčine. Hlavným jazykom je tu síce grónčina, ale ľudia vedia aj po dánsky a väčšina z nich i po anglicky. Teraz už po dánsky celkom rozumiem, ale nedokážem im odpovedať. Pre Slovákov je to dosť ťažký jazyk. Z grónčiny poznám iba základné výrazy. Je to trochu jednoduchšie v tom, že grónčina je založená na princípe „píš ako počuješ“. Ale keď na teba začnú rozprávať, nemáš šancu – nerozumieš im nič. 

Je niečo, čo ťa na živote v Ilulissate baví najviac? A dokedy tu plánuješ ostať? 

Plánujem sa tu ešte nejaký čas zdržať. Páči sa mi, že tu nemáš taký uponáhľaný život. No a tá príroda okolo je prekrásna. Baví ma, ako sa všetky tie ľadovce hýbu a posúvajú. Stále sú niekde inde. Ľadovec, ktorý potopil Titanic, bol vraj tiež odtiaľto. Jednoducho tu stále nájdeš niečo, čo ti úplne vyrazí dych. Keď chceš vidieť polárnu žiaru, tak len otvoríš dvere alebo odostrieš roletu… Takže často sa iba tak zastavíš a pozeráš na tú krásu okolo teba. 

Viac fotiek od Adel nájdete v našej galérii alebo na jej instagrame




Správy e-mailom Poslať tip Nahlásiť chybu