Obyvatelia Šurian spomínajú na časy, keď sobotné večery voňali kávou zo Slovanu a natrieskaným kinom

Bývali časy, keď sobotné večery v Šuranoch patrili korzovaniu, smiechu, živým debatám a plnému kinu. Ľudia sa stretávali vonku, v parkoch, pri kultúrnych domoch, v kaviarňach aj pred legendárnym kinom, kde často stáli dlhé rady. Spomienky na túto dobu sú stále živé – a najmä tí skôr narodení si ich nesú ako poklad.

Nátresk pred kinom a tranzistory v rukách

„Len tak som si nostalgicky spomenula, ako bolo v sobotu večer celé mesto plné ľudí a pred kinom doslova nátresk,“ vracia sa v čase Andulka, ktorej spomienku okamžite dopĺňajú na sociálnej sieti ďalší.

„Presne tak si to pamätám aj ja, ročník 1948. Bývalo to tak. Dnes už žiaľ nie. Táto doba uzavrela ľudí do seba,“ pripája sa Karol.

Spoločné spomínanie sa rozbehlo ako rozliata káva po stole. Ľudia písali o čase, ktorý nebol možno jednoduchší, ale určite srdečnejší. Keď sa mládež aj dospelí stretávali v meste len tak – bez pozvánok, bez programov. Stačilo sa ukázať a už sa niečo dialo.

„Korzovali sme hore-dolu cez celé mesto, od kina až po lahôdky. V rukách tranzistory, hrala hudba, všade bola vrava… Kde sú tie časy?“ spomína si pani Anna. „Som už taký starší pamätník, ale nezabúda sa na to.“

Kaviarne plné rozhovorov, parky plné života

Miestne podniky ako Slovan a Luník boli miestami, kde sa nielen pilo, ale predovšetkým diskutovalo, smialo a žilo. „Krásne časy… Kaviareň, Slovan, Luník… Kino plné, parky plné... Komunikácia medzi ľuďmi fungovala, bavili sme sa,“ spomína Soňa.

A to nebolo všetko – zábava pokračovala aj v nedeľu. „U Antalíka hrávala v nedeľu poobede živá hudba. Rodičia tancovali, ja som dostal niečo sladké… Ale to už je doba dinosaurov,“ dodáva s úsmevom Karol.

Pri poliklinike v Šuranoch spustili fontánu, no radosť miestnych netrvala dlho, majú na to rozporuplné názory

Niektorí sa vo svojich komentároch zamýšľajú aj nad tým, prečo sa dnes večerný život z ulíc vytratil. „V roku 1989 sme si vraj vybojovali demokraciu, ale akoby sme stratili tú obyčajnú ľudskú slobodu. Stali sme sa otrokmi času a peňazí. Dnes ľudia po práci nemajú chuť na nič,“ zamýšľa sa Štefan. Podľa neho je jedinou výnimkou nejaký program mesta – koncert alebo vystúpenie, inak je mesto tiché.

Je to možno generáciou, možno dobou. Ale jedno je isté – spomienky na tie „staré dobré soboty“ zostávajú. A kto ich zažil, vie, že to bolo niečo, čo sa nedá kúpiť ani naplánovať.