Nitriansky Tugendhat? Vila K má späť svoju pôvodnú krásu, odhalili aj tragický osud Kollmannovcov


Foto: Nitriansky Tugendhat? Vila K má späť svoju pôvodnú krásu, odhalili aj tragický osud Kollmannovcov
Galéria: 17 fotiek
Foto: nitrak.sk

Ľudia kráčajúci po Kmeťkovej ulici v Nitre dlhé roky míňali nenápadnú sivú budovu s opadávajúcou omietkou. Väčšina z nich pritom ani netušila, o aký poklad z čias medzivojnového obdobia ide. Dom Kollmannovcov – zaujímavú funkcionalistickú stavbu z roku 1934, ktorá sa svojím aerodynamickým zaoblením nároží a lodným dizajnom výrazne odlišovala od okolitých rodinných domov, nahlodal zub času a bol k nej poriadne nemilosrdný. Do zabudnutia pomaly upadala jeho história aj mená pôvodných majiteľov – Etely a Fridricha Kollmannovcov či architekta Oskara Singera.

Dnes však vila Kollmannovcov, teraz známa ako Vila K, opäť dýcha životom a jej brány sú po trojročnej komplexnej pamiatkovej obnove konečne otvorené, a to aj pre širokú verejnosť. Významné architektonické dielo bolo v roku 2011 vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku a dodnes ide o jedinú pamiatku na ulici. Majiteľom to spočiatku skomplikovalo celú situáciu, no zároveň sa tým otvorili úplne nové možnosti.

Vila K tak dostala šancu na nový začiatok a stala sa kultúrnym centrom, kde sa od mája 2024 konajú rôzne podujatia, komentované prehliadky a ešte omnoho viac. O obnove tohto výnimočného architektonického diela slovenského funkcionalizmu a jeho ďalšom smerovaní sme sa porozprávali s Petrom Stodolom, zakladateľom občianskeho združenia Vila K. 

Dilema – obnoviť pamiatku alebo ju predať?

O vile na Kmeťkovej ulici sa toho spočiatku vedelo len veľmi málo. Známym faktom bolo, že dom v roku 1934 postavili pre židovskú rodinu Kollmannovcov. Ich životný príbeh a osud bol ale nejasný a viac informácií sa podarilo zistiť až neskorším majiteľom, ktorými boli Stodolovci.

„Moji rodičia kúpili túto vilu v roku 2001 ako investičný zámer, prípadne, že ju potom zdedia ich synovia. Budovu prenajímali rôznym firmám, sídlili tu architekti a jeden čas aj Televízia Nitrička. V roku 2011 však Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo vilu za národnú kultúrnu pamiatku a vtedy prišla otázka, že čo bude s vilou ďalej,“ vysvetlil Peter.

Vila K v minulosti a dnes.

Možnosti boli dve – celková obnova stavby alebo jej predaj. Napriek tomu, v akom bol dom stave, alebo možno práve preto, sa časom priklonili k prvej možnosti. Ako ale Peter priznal, nebolo to ľahké rozhodnutie a chvíľu trvalo, kým padlo konečné rozhodnutie. Výsledkom je však premena, ktorá domu prinavrátila pôvodnú podobu a eleganciu modernej architektúry 30. rokov minulého storočia. Nebol to jednoduchý proces, práve naopak. 

„Boli sme často kritizovaní za to, ako tá stavba vyzerá. Obviňovali nás, že ju ako vlastníci zanedbávame. Povoľovací proces, aj zháňanie financií, však nejaký čas trvalo. Bol to beh na dlhé trate, keďže obnoviť národnú kultúrnu pamiatku je výrazne zložitejšie, ako obnoviť obyčajný starý dom. Chce to čas aj dostatok financií, odborných znalostí a dostatočnú dávku nadšenia pre vec…“ 

Dom mal už tie najlepšie roky za sebou 

Vila navyše už v minulosti prešla viacerými zmenami a nebola práve v najlepšom stave. Strecha zatekala, okná netesnili a pôvodné drevené rolety nahradili krikľavo zelené exteriérové žalúzie. Už na prvý pohľad však na tom bola najhoršie fasáda domu. Pôvodný náter prekryla nepriedušná biela farba, ktorá sa začala po čase odúvať a odpadávať. Pôvodnú podobu už nemal ani plot a vnútri to tiež nevyzeralo najlepšie. V minulosti odstránili niektoré vnútorné priečky, znížili stropy a pribudli tu desiatky metrov štvorcových sadrokartónu. Jednoducho sa zdalo, že dom má už tie najlepšie roky za sebou… 

Vyhlásenie stavby za národnú kultúrnu pamiatku celú situáciu ešte sťažilo. „Na Slovensku stavba po vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku nezíska na cene, ale na cene stratí. Každý si hneď povie, že s tým budú len problémy a nebude sa s tým dať nič robiť. Treba sa však nastaviť na pohľad Pamiatkového úradu, pretože to, čo je podľa nás staré, je podľa nich hodnotné. Iba tie pôvodné veci majú hodnotu.“

Uspeli spomedzi viac ako 60 záujemcov o grant

Niekedy v roku 2017 sa z vily vysťahovala aj posledná firma, ktorá tu bola v podnájme. Manželia Stodolovci previedli dom na synov a tí začali postupne, po malých krôčikoch, s opravami domu.

„Začali sme s postupnou obnovou vily podľa našich finančných možností a s tým, že na to budeme čerpať nejaké dotácie a fondy. Najprv sa zrealizovali nevyhnutné opravy, a potom sa začala obnova okien, vstupných dverí a dverí na terasu. Táto prvá fáza bola podporená prostredníctvom programu Obnov si svoj dom,“ ozrejmil Peter a dodal, že práve okná boli pred niekoľkými rokmi spúšťačom procesu vyhlásenia domu za národnú kultúrnu pamiatku. 

„Drevené rolety, zábradlie na balkóne a iné veci – toto bolo súčasťou len prvotnej čiastkovej obnovy. Potom sme sa však rozhodli, že skúsime požiadať o dotáciu z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru (Granty EHP) a štátneho rozpočtu, aby sme sa mohli pustiť do komplexnej obnovy pamiatky. Zriadili sme občianske združenie Vila K a naša prihláška uspela. Záujemcov o grant pritom bolo viac ako šesťdesiat.“

Vila K ako KULTURA

Vznikol tak projekt „Adaptácia Vily K na kultúrne centrum (akronym: VILA KULTURA), ktorý priniesol návrh na komplexnú obnovu domu aj plán na jej ďalšie využitie. 

„Podstatou toho grantu je, že daný priestor potom poskytneme na nejaké verejnoprospešné účely. Inšpiráciou nám boli rôzne slávne funkcionalistické vily v zahraničí – napr. Winternitzova vila v Prahe či Vila Tugendhat v Brne, ale aj iné. Hlavným cieľom teda bolo premeniť dom na kultúrne centrum. Zároveň sme však museli vymyslieť aj to, ako bude tento projekt ekonomicky udržateľný. Na prízemí tak vznikla kaviareň, kde sa budú konať rôzne kultúrne podujatia, prednášky, diskusie, workshopy či menšie koncerty. Na prvom podlaží, ktoré sme obnovili do pôvodnej a veľmi autentickej podoby z 30. rokov 20. storočia, sa zas konajú komentované prehliadky a časom bude v ponuke aj možnosť zážitkového ubytovania,“ objasnil nový účel tejto vynovenej pamiatky.

V uzavretom prízemí je dnes kaviareň.

„Nebudeme asi nikdy v takom režime, ako je Vila Tugendhat, že majú všetky prehliadky dlhodobo vypredané. V to nemôžeme ani dúfať. Nie sme Vila Tugendhat, možno len na také nitrianske pomery. Naša vila je hlavne úplne iná, najmä jej interiér, no práveže je ešte typickejší pre funkcionalizmus a svojou farebnosťou skôr pripomína byty od architekta Adolfa Loosa,“ dodal Peter Stodola. 

Dom vrátili do pôvodnej podoby. 

Kým sa ale dom dostal do podoby, v ktorej ho môžete vidieť dnes, prešli dlhé tri roky. „Pri tejto veľkej obnove sa opravilo a vynovilo úplne všetko, okrem okien, dverí a zábradlí na strešnej terase. Bolo to naozaj rozsiahle – od odstránenia sadrokartónov, vybúrania sekundárnych stavebných úprav a vytvorenia vnútorných priečok tak, aby to zodpovedalo pôvodným architektonickým plánom. Všetko sa robilo nanovo – rozvody elektriny, vody, vykurovania, nové omietky, podlahy, strecha. V jednej z miestností sme našli aj pôvodné dubové parkety, tie sme potom vybrúsili. Všetko to už bolo v takom stave, že sme to jednoducho museli prerobiť.“ 


Podľa Petra bola asi najväčšou výzvou oprava fasády domu. „Fasáda, ktorá bola brizolitová s prímesami sľudy, bola robená tým klasickým spôsobom, čo bolo pre stavebnú firmu trochu problematické, že ako to natiahnuť tak, aby to vyzeralo pekne a nevznikali tam žiadne mapy či fľaky.“

Zaujímavosťou však je, že obytná časť bola pôvodne postavená na štyroch stĺpoch. Išlo o odvážny a výnimočný počin Oskara Singera, ktorý musel v medzivojnovej Nitry všetkým vyraziť dych. Modernejšiu budovu nemali hádam ani v celom regióne, nie to v tomto meste. Už po troch rokoch od výstavby domu však tento otvorený priestor prízemia zamurovali. Dôvod nie je dodnes známy. Občianske združenie sa tak po dohode s pamiatkarmi rozhodlo, že prízemie nechajú uzavreté. Jednak išlo o svedectvo vývoja celkovej podoby tejto stavby, no zároveň našiel priestor nové využitie ako kultúrne centrum aj s kaviarňou. 

Dobový článok ukázal pôvodnú podobu interiérov

Vzácnou dobovou výpoveďou o podobe interiérov Vily K je najmä časopis o architektúre Forum z roku 1938. Oskar Singer vtedy publikoval článok o svojej práci a dosť detailne v ňom spomínal aj dom Kollmannovcov. Článok obsahoval i fotografie od Rudolfa Sandala, ktoré zachytávali interiér obytnej časti vily. Vďaka nim aj o desiatky rokov neskôr presne vieme, ako bola zariadená obytná izba, jedáleň a spálňa majiteľov. Kuchyňa, kúpeľňa a izba pre slúžku na fotografiách, bohužiaľ, neboli. 

„Obytné miestnosti sú tak do veľkej miery presnou replikou toho, ako to vyzeralo v minulosti na fotografiách od brnianskeho fotografa Rudolfa Sandala. Táto vila bola najznámejším dielom Oskara Singera a zároveň jediným objektom, pri ktorom prezentoval aj svoje obytné interiéry. Predpokladáme, že pravdepodobne išlo o jeho návrh interiéru, keďže to dal vyfotiť a prezentoval sa tým v časopise o architektúre,“ hovorí Peter Stodola.

Jedáleň a spálňa manželov Kollmannovcov (posledná miestnosť vzadu).

„Pri obnove týchto miestností sme teda vychádzali z dostupných fotografií. Problém však bol, že boli čiernobiele. Pomohlo nám ale, že sme počas rekonštrukcie objavili, aké farby boli pôvodne použité na stenách a stropoch v jednotlivých miestnostiach. Toho sme sa potom držali. Popisy architekta k fotografiám v časopise nám zase čo-to prezradili o drevených dyhách, textúrach a farbách poťahov a látok.“

Zohnať vhodný nábytok bola teda výzva. Niektoré kusy sú replikami a k nim potom zaobstarali aj ďalšie originálne starožitné kusy nábytku tak, aby sa čo najviac priblížili k podobe, ktorú tieto miestnosti mali v 30. rokoch minulého storočia. 

Potomkovia poodhalili osud prvých majiteľov domu

Osud pôvodných majiteľov bol tak dlhé roky neznámy. Stodolovcom sa ale napokon podarilo odhaliť mimoriadne zaujímavý, no napokon i tragický životný príbeh rodiny Kollmannovcov. Vďaka internetu, sociálnym sieťam, no sčasti i náhode, napokon vypátrali ich žijúcich potomkov - rodinu Eichenbaumovcov z Ostravy. 

„O Kollmannovcoch sme spočiatku vedeli len to, že najprv bývali v Pohronskom Ruskove a potom sa v 30. rokoch presťahovali do Nitry, kde si postavili tento dom. Vedeli sme tiež, že to bola židovská rodina. Dlho bolo pátranie po ich potomkoch neúspešné. Raz som však na internete natrafil na Bedřicha a Etelu Kollmannovcov. On totiž v tom čase používal až štyri alternatívy mien – Fridrich, Fritz, Frídeš a Bedřich. Vďaka tomu som zistil, že pracoval v cukrovare v Pohronskom Ruskove a že mali dcéru Margitu, ktorá potom zomrela ako Eichenbaumová. Tak som skúsil zadať toto meno na facebooku, a tam som našiel Martina, ktorému som skúsil napísať, či náhodou nie je ich príbuzný. Boli to jeho prarodičia. Potom nás aj s rodinou prišiel navštíviť a doniesli nám i staré fotografie. Jedna dokonca zachytávala Fridricha s dcérou Margitou na streche tohto domu. Ale ani oni nemali o svojich príbuzných žiadne bližšie informácie,“ opísal Peter začiatok pátrania. 

Fotografie z časopisu Forum z roku 1938 a Fridrich s dcérou Margitou na streche svojho domu.

Z vyhladzovacieho tábora sa vrátila len Margita

Celkový „obraz“ o osudoch tejto rodiny sa im tak podarilo doplniť len nedávno. Pomohla im v tom až nadšenkyňa a bádateľka Eva Kopáčiková z obce Abrahám, ktorá raz robila výskum o histórii židovských rodín v jej obci. Dostala sa až k Cecílii Falkovej – bola to Fridrichova mama. Celý život tejto rodiny bol úzko spätý s cukrovarom v Diószegu (dnešné Sládkovičovo). Aj Fridrichov ďalší život sa točil okolo cukru, od svojich 24 rokov pracoval v cukrovare v Pohronskom Ruskove, kde potom žil aj so svojou manželkou Etelou, rodenou Wertheimerovou. Narodila sa im jedna dcéra – Margita.

V roku 1927 sa pravdepodobne presťahovali do Nitry, kde sa Fridrich zamestnal v miestnom cukrovare. V roku 1934 začal s výstavbou svojho domu na Kmeťkovej ulici v Nitre. Rodina tu však žila len veľmi krátko a dom si veľmi neužila. Za všetko mohla Viedenská arbitráž a vznik Slovenského štátu.

„Celá rodina sa presťahovala na územie Tekova, vtedajšieho maďarského územia. Istý čas žili v Pohronskom Ruskove, a potom našli útočisko v Leviciach. Tam boli nejaký čas v bezpečí, no len kým Nemci neobsadili Maďarsko a nezačali sa aj tam deportácie do vyhladzovacích táborov. Kollamannovcov v roku 1944 deportovali do Osvienčimu. Svedčia o tom deportačné zoznamy, boli tam aj ich mená. Transport č. 103 dorazil do tábora Auschwitz-Birkenau ráno 16. júna 1944. Etela zrejme zomrela krátko po príchode do tábora, Fridricha využívali ako tlmočníka a zomrel až v januári 1945 v jednom z táborov na území Nemecka. Zahynul aj Margitin manžel Vojtech Mandl, ktorého z Osvienčimu deportovali do tábora Mühldorf. Prežila len Margita…“

Margitu väznili v Osvienčime až do januára 1945, kedy Nemci evakuovali tábor pred Červenou armádou a všetkých väzňov poslali na Pochod smrti. Margita však prežila a po vojne sa vrátila do Levíc. „Margita si potom zobrala za manžela Maxa Eichenbauma, ktorý po vojne slúžil ako vojak v Leviciach. Presťahovali sa spolu do Ostravy, kde si založili rodinu. O tom, čo zažila vo vyhladzovacom tábore, ani o tragickom a nesmierne smutnom osude svojich rodičov, ale svojim potomkom veľmi nerozprávala…,“ dodal Peter.  

Vila K znovu ožila.

Z domu Kollmannovcov je aj múzejná expozícia

Kollmannovci predali dom na Kmeťkovej ulici v Nitre ešte v roku 1941. Previedli ho do vlastníctva nitrianskeho cukrovaru. „Zmluva bola koncipovaná tak, že sú občanmi Maďarska a Nežidmi a predávajú ju do nežidovského podniku. Aj sa dali pokrstiť, no ani to im nepomohlo,“ doplnil Peter. Dnes je z ich domu sčasti aj múzejná expozícia, ktorú si môžete prísť pozrieť i vy a presvedčiť sa o dlhoročnej práci na jej obnove. 

Obnovou vily sa navyše nevzkriesila len národná kultúrna pamiatka, ale aj svedectvo o živote rodiny Kollmannovcov. O obyčajnej rodine, ktorá z ničoho nič prišla o všetko, aj o to cennejšie, než o dom – o svoj život. 

Termíny skupinových komentovaných prehliadok nájdete TU

Podporte nezávislé spravodajstvo a získajte web bez reklám.

Podporiť

Dočítať článok zadarmo



Prečítajte si viac: