Vo veku 91 rokov zomrel významný slovenský sochár a pedagóg Juraj Bartusz, rodák z Kamenína

Vo veku 91 rokov navždy odišiel jeden z najvýraznejších slovenských umelcov druhej polovice 20. storočia – sochár, performer a pedagóg Juraj Bartusz. Rodák z Kamenína v okrese Nové Zámky získal vzdelanie v Prahe, a napokon sa aj s manželkou usadil v Košiciach. Správu o jeho úmrtí priniesol Denník N.

Sochárom naplno až v Košiciach

Juraj Bartusz sa narodil v roku 1933 v Kameníne. Študoval na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyselnej a následne na Akadémii výtvarných umení, kde sa vyprofiloval ako sochár. Do umeleckého prostredia vstúpil v 60. rokoch, keď sa spolu s manželkou, sochárkou Máriou Bartuszovou, usadil v Košiciach.

Istý čas síce pracoval na propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach, no táto činnosť ho nenapĺňala. Skúšal preto rôzne sochárske súťaže. Po prvej vyhratej súťaži na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal sa na plný úväzok sochárom. Potom už prichádzali ďalšie zákazky, napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.

V 60. rokoch sa prikláňal ku klubu konkretistov a venoval sa najmä geometricko-abstraktným objektom a reliéfom, ktoré niesli znaky minimalizmu. V nasledujúcich desaťročiach sa jeho tvorba stávala čoraz experimentálnejšou – skúmal čas, priestor, pohyb a gesto.

Bol priekopníkom intermediálneho umenia a svoje idey pretavil do malieb, kresieb, akcií, inštalácií či experimentálnej hudby. V 70. rokoch patril medzi prvých slovenských umelcov, ktorí do svojej práce zapájali aj počítačovú grafiku, čo bolo v tom čase na Slovensku výnimočné.

Ako pedagóg ovplyvnil generácie mladých tvorcov 

Začiatkom 90. rokov pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde ovplyvnil generáciu mladých umelcov. V roku 1998 sa podieľal na založení Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach, čím významne prispel k rozvoju umeleckého vzdelávania na východnom Slovensku. Bartusz neskôr žil v Košiciach so svojou druhou manželkou, spisovateľkou a kunsthistoričkou Janou Bodnárovou. Spoločne pracovali na viacerých performanciách, umeleckých akciách a ilustroval aj dve z jej kníh.

Získal aj Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ktorý mu v roku 2024 udelila prezidentka Zuzana Čaputová.