Fotografka Veronika z Nitry o práci s tými najmenšími. Jej fotky ste mohli vidieť aj v meste, ich roztomilosť vás dojme

Krehkosť nového života, prvé úsmevy, kroky i rodinné putá – práve na tieto momenty sa dlhé roky zameriava profesionálna fotografka Veronika Wachal z Nitry. Jej špecializáciou sú tehotenské, novorodenecké a rodinné fotenia, ktoré patria medzi najnáročnejšie, no zároveň tie najkrajšie fotografické žánre.

Veronikina cesta k fotografii sa začala ešte v detstve, no dnes patrí medzi najznámejšie fotografky v okolí Nitry. Jej zábery boli vystavené aj v jednom z nákupných centier.„Vždy som bola tá, ktorá na triednych výletoch držala v ruke malý kompakt. Bol modrej farby, presne si to pamätám,“ spomína. Zlom nastal v momente, keď dostala svoju prvú zrkadlovku. „Vtedy sa začal písať môj príbeh fotografky, ktorý trvá už 14 rokov.“

Spočiatku sa venovala fotografovaniu statických predmetov – kvetov, pohárov či detailov, no veľmi rýchlo pochopila, že tento smer ju nenapĺňa. Chýbala jej v tom dynamika a emócie a práve preto ju neskôr pritiahli portréty a práca s ľuďmi. Istý čas sa venovala aj svadobnej fotografii, no po druhom tehotenstve sa definitívne rozhodla, že sa bude venovať tým najmenším.

Prioritou je bezpečnosť a pohodlie

Fotenie novorodencov má pritom svoje presné pravidlá a vyžaduje si skúsenosti aj rešpekt. „Najväčšie pravidlo je bezpečnosť bábätka. To je absolútne číslo jedna,“ zdôrazňuje. Každá mamička dostáva vopred inštrukcie a samotné fotenie trvá približne dve hodiny. Medzitým však prebieha aj dojčenie, prebaľovanie či polohovanie – jednoducho všetko, čo bábätko v tú chvíľu potrebuje. „Všetko prebieha v absolútnom rešpekte k potrebám bábätka aj rodičov. Nič nerobíme nasilu. Ak si rodičia niečo neprajú, nerobíme to,“ dodáva Veronika.

Ako hovorí, trendy sa menia aj v novorodeneckej fotografii. Kým kedysi dominovalo presné polohovanie, dnes sa fotografia čoraz viac zameriava na prirodzenosť. „Aj tu však treba vedieť, v akých uhloch áno a v akých nie,“ vysvetľuje. Ak sa bábätko necíti v nejakej polohe dobre, nerobia ju. Väčšina bábätiek však podľa nej samotné fotenie hravo zvláda. „Bábätká sa najlepšie fotia do veku približne 14 dní, keď sú ešte spavejšie a nevnímajú tak tú manipuláciu s nimi.   Ale nie je problém pracovať aj so starším bábätkom, niekedy aj tie vedia prekvapiť svojou spavosťou.“

Najväčšou výzvou je ale zachytiť ten správny moment. „Popri vnímaní nálady dieťaťa a jeho reakcií musíte vystihnúť chvíľu, kedy treba urobiť to cvak.“ Cieľom je vždy spokojnosť rodičov. Dôraz však kladie i na zachytenie emócií. „Mám rada energiu, ktorú rodiny v sebe nosia. Tie chvíľky lásky, ktoré mi dovolia s nimi na malý moment zdieľať. Aj tú atmosféru počas fotenia, ten zápal a náboj, s ktorým sa do toho vždy púšťam,“ dodáva.

Fotograf musí byť aj psychológ

Práca s väčšími deťmi býva náročnejšia, no vždy sa to dá zvládnuť. „Nikdy neviete, aké dieťa k vám príde. Ostýchavé, ukričané, hanblivé či priamočiare. Fotograf musí byť tak trochu aj psychológ,“ objasňuje Veronika. Rodičov zároveň neraz ubezpečuje, že fotenie zvládnu aj živšie deti. „Je dôležité, aby netlačili na pílu. Deti nikdy nenútim stáť na jednom mieste. Nechám ich aj trochu preskúmať ateliér, aby sme mohli v pohode pracovať ďalej.“

Okrem fotenia sa tiež venuje workshopom pre začínajúcich i pokročilých fotografov, na ktorých učí zásady fotenia novorodencov. Keď treba, vysvetľuje veci od úplných základov, alebo sa venuje len tomu, v čom má daný účastník medzery.

„Takéto workshopy zvyknem vyhadzovať na sociálne siete a tam sa môžu mamičky hlásiť. Odmenou sú im spomienky v podobe fotografií,“ hovorí Veronika. Bábätko sa tak na chvíľu stane „modelom“ a jeho mamička si odnesie krásnu spomienku.

Doba je ťažšia ako bola

Za každým fotením je však ešte veľa ďalšej práce, ktorú na prvý pohľad nevidno. Veronika priznáva, že mať takúto profesiu často znamená pracovať 24 hodín, 7 dní v týždni. „Patrím medzi workoholikov a roky som sa učila deliť prácu, rodinu a čas pre seba. V manželovi mám však veľkú oporu a bol to práve on, kto mi ukázal ako deliť čas tak, aby som bola aj manželkou, aj mamou a popri tom si našla pár minút pre seba.“ Ako dodáva, spolu s manželom si v Nitre otvorili aj kaviareň Pauzička, a tak aspoň spolu trávia viac času.

  Situáciu v tejto brandži vníma realisticky. Nielen ona, ale aj ďalší fotografi od minulého roka zaznamenali na Slovensku nepríjemnú zmenu, ktorú priniesla transakčná daň či konsolidačné opatrenia vlády. „Doba je citeľne ťažšia ako bola. Ľudia dnes viac šetria a nie každý si môže rodinné fotografie dovoliť. Čo je úplne v poriadku. Ťažké nám to robí táto krajina a neustále sa meniace podmienky algoritmov sociálnych sietí,“ hovorí.

Sociálne siete verzus roky skúseností

Za náročné však považuje aj fungovanie sociálnych sietí. „Dnes už nemá klientov ten, kto má roky skúseností, ale ten, kto urobí lepší reel a koho algoritmus posunie vyššie. A toto, táto súťaživosť, ma nebaví.“ Napriek tomu však hovorí s pokorou, že v Nitre sa presadiť dokázala. „Som nesmierne vďačná, že si ma moji klienti vždy nájdu. Často aj bez algoritmu.“

Najčastejšie sú to ľudia priamo z Nitry alebo okolia, no prichádzajú za ňou aj z iných okresov. Z mnohých jej klientov sa už za ten čas stali priatelia. „Stáva sa, že vidím maminu tehotnú, následne bábätko, prvý rok dieťatka – a ani sa nenazdám a príde ku mne malý školák,“ dodáva s úsmevom.

Na margo kritických tvrdení, že fotografovanie je jednoduché či predražené, má jednoduchú odpoveď: „Nech teda skúsia chodiť v mojich topánkach… aby absolvovali množstvo vzdelávacích podujatí, boli organizátormi, fotografmi, účtovníkmi, psychológmi, marketérmi, upratovačmi, retušérmi v jednej osobe. A popritom byť stále kreatívny, vidieť svetlo, vystihnúť moment a ešte si aj platiť priestor a dane.“