Meno Jozefa Roháča patrí k najtemnejším kapitolám novodobej kriminálnej histórie Slovenska aj Maďarska. Muž, ktorý si dnes odpykáva doživotný trest v maďarskom väzení, zanechal výraznú stopu najmä v rodných Leviciach.
Práve tam dodnes stojí aj jeho niekdajšie sídlo, v ktorom žil s manželkou a deťmi, a ktoré svojím atypickým vzhľadom pripomínalo hrad. V pamäti niektorých miestnych ostal ako obyčajný muž, bývalý spolužiak či sused, no iní si ho budú už navždy spájať s brutálnymi činmi, za ktoré ho odsúdili na doživotie.
Roháč, prezývaný Potkan, mal 29 rokov, keď sa v polovici 80. rokov rozhodol opustiť vtedajšie Československo. V roku 1985 žil v Leviciach s manželkou a deťmi, no finančné problémy a túžba po živote za železnou oponou ho priviedli k trestnej činnosti. Najskôr sa živil vykrádaním rodinných domov, neskôr sa spolu s Ernestom Rečkom rozhodol pre radikálny plán – únos vysokopostavenej osoby, ktorá by im mala zabezpečiť bezpečný prechod cez hranice do Rakúska.
Koncom septembra 1985 prišli do Bratislavy, kde si násilím zadovážili zbraň a následne si pred ministerstvami vyhliadli luxusné služobné vozidlá. 27. septembra ráno prepadli jednu z Tatier 613. Ako sa však neskôr ukázalo, ich obeťou nebol minister, ale námestník ministra zdravotníctva Imrich Hatiar. S rukojemníkom zamierili priamo na slovensko-rakúske hranice, kde požadovali voľný prejazd.
Situácia sa však rýchlo skomplikovala. Hraničný priechod obsadili vojaci a špeciálne jednotky, závoru nikto nezdvíhal a únoscovia pochopili, že ich plán zlyhal. Po zotmení síce vozidlo pustili za hranicu, no okamžite ho obkľúčili. Roháč s Rečkom sa vzdali a rukojemníka prepustili. O niekoľko mesiacov neskôr dostali za terorizmus 13 rokov najťažšieho väzenia a Roháč aj trest za krádež.
Práve vo väznici v Ilave sa Roháč zapísal do histórie ďalším mimoriadnym činom. V júni 1986 sa mu ako jedinému väzňovi v dejinách ústavu podarilo ujsť. Po niekoľkých dňoch na slobode ho však zadržali pri obci Dechtáre. Definitívne sa na slobodu dostal až po roku 1990, no jeho ďalšia životná kapitola bola už oveľa temnejšia.
V 90. rokoch sa jeho meno spájalo s organizovaným zločinom, bombovými útokmi a vraždami v Maďarsku aj na Slovensku. Interpol po ňom pátral takmer desať rokov. Jeho útek sa skončil až v roku 2008 v Prahe, kde ho policajti náhodou zadržali pri bežnej dopravnej kontrole. Šoféroval pod vplyvom alkoholu, jeho doklady boli falošné a zrazu sa ukázalo, že je jedným z najhľadanejších Slovákov.
Maďarský súd ho následne odsúdil na doživotie za bombový atentát v Budapešti, pri ktorom zomreli štyria ľudia, ako aj za ďalšie vraždy podnikateľov. V roku 2018 mu doživotný trest potvrdili aj na Slovensku, a to za zosnovanie zločineckej skupiny a niekoľko vrážd.
Ani v Leviciach na jeho meno nikdy nezabudli. Pripomína ho nielen netradičný modrý dom, ale aj spomienky ľudí, ktorí ho poznali ešte dávno predtým, než sa jeho meno spájalo s terorizmom a vraždami. Nedávno sa na sociálnych sieťach rozvinula diskusia, v ktorej Levičania opisovali vlastné skúsenosti a pohľady na muža, z ktorého sa stal jeden z najobávanejších zločincov strednej Európy.
Viacerí si ho totiž pamätali ešte ako úplne obyčajného chlapca z mesta. „Poznala som ho ako normálneho, inteligentného, usmievavého mladého chalana, Levičana,“ napísala Zuzana. Gabriela dodala: „Vyrastali sme spolu, chodili sme na tú istú ZŠ. Vtedy ešte nikto netušil, ako dopadne. Bol to chalan z našej ulice, ako mnohí ďalší.“ Podobne na neho spomínal aj Juraj: „Bol som jeho spolužiak na 3. ZŠ Levice, ale vtedy to bol normálny chalan - 1972.“
„Čepičkár sme ho volali. Potkan prišiel neskôr,“ uviedol k jeho prezývke Sandy. Inak sa už ľudia na jeho osud pozerajú s odstupom rokov. „Bol to lotor, ale gangstra z neho spravila doba po Havlovej amnestii. Potom to už bol začarovaný kruh. Mal som možnosť absolvovať s ním niekoľko rozhovorov,“ písal Miňo. Otto mal zas úplne inú spomienku: „Bol som na hranici v službe, keď sa pokúšal prejsť cez hranicu v Petržalke. To bol poplach na všetkých rotách Pohraničnej stráže v Bratislave.“
Príbeh Jozefa Roháča tak v Leviciach dodnes vyvoláva emócie aj rozpory. „Tam, kde je jeho dom, som vyrastala na Koháryho ulici. Niet Levičana, kto by ho nepoznal – aj s celou rodinou,“ podotkla ešte Andrea.
Čítajte viac o témach: Organizovaný zločin, Zločinecká skupina