Hlas hokejového komentátora Ondreja Rusnáka dobre poznáte, no jeho životný zápas je ešte silnejší

Meno Rusnák má v slovenskom hokeji zvuk. Staršia generácia si ho okamžite spojí s legendou Dáriom Rusnákom, kapitánom zlatého československého tímu z roku 1985. Jeho syn Ondrej však celý život bojoval s tým, aby nebol len „ten po otcovi“. Chcel si vlastnú cestu vyšliapať sám, bez nálepiek, bez porovnávania, bez výhod. Osud mu však túto cestu poriadne skomplikoval ešte skôr, než stihol dospieť.

Jeho príbeh v mnohom pripomína osud rakúskeho pilota Formuly 1 Nikiho Laudu. Aj on sa po ťažkých popáleninách vrátil späť do vrcholového športu, hoci mnohí pochybovali, že to dokáže. Ondrej Rusnák mal ako osemročný popálených približne 22 percent tela – hrudník, krk, časť tváre aj ruku, a celkovo absolvoval okolo 17 operácií. Kožu mu transplantovali z iných častí tela, roky trávil každé leto v nemocnici a napriek tomu sa vrátil na ľad. Jazvy mu zostali, no nikdy sa za ne neskrýval. Rozdiel je len v tom, že jeho návrat sa neodohrával pred kamerami celého sveta, ale potichu, medzi rehabilitáciou a zimným štadiónom.

Priezvisko Rusnák je silne späté aj s Liptovom, kde jeho otec Dárius zanechal výraznú hokejovú stopu. Ondrej sa síce narodil v Bratislave a časť detstva prežil vo Fínsku, no hokej mal v rodine od malička. Zo slovenských mládežníckych klubov sa postupne prepracoval až do extraligy a reprezentácie, dnes ho fanúšikovia poznajú ako televízneho analytika.

Ako opísal v rozhovore pre Denník N, Mal osem rokov, keď sa jeho život rozdelil na dve časti – pred požiarom a po ňom. Na chate pri Trenčianskych Tepliciach sa hral s bratrancom, ktorý manipuloval s benzínom pri zakladaní ohňa. Stačila sekunda nepozornosti, malý plameň a fľaša sa zmenila na plameňomet. Hrdlom bola otočená priamo na neho. Ondrej si reflexívne zakryl oči rukou, čo mu zachránilo zrak, no zvyšok tela zasiahol oheň naplno. Zhorelo mu oblečenie a popáleniny pokryli približne 22 percent tela – hrudník, krk, časť tváre aj ruku.

V tej chvíli však urobil niečo, čo mu podľa lekárov zachránilo život. Hodil sa na zem, začal sa váľať, aby udusil plamene, a následne skočil do potoka. Potom prišiel prevoz do nemocnice, najskôr do Trenčína a neskôr do Bratislavy na špecializované oddelenie popálenín. Lekári ho uviedli do umelého spánku, z ktorého sa prebral až po piatich dňoch. Keď otvoril oči, bol celý obviazaný a prvýkrát si uvedomil, že jeho detstvo už nikdy nebude úplne obyčajné.

V rozhovore pre Život hovoril o rokoch operácií a plastických zákrokov. Kožu mu odoberali zo stehien, lýtok aj zadku, neskôr z chrbta. Lekári mu pod kožu implantovali expandery, ktoré postupne nafukovali, aby vytvorili dostatok zdravej kože v plnej hrúbke. Až na tretí pokus jeho telo tento zákrok prijalo. Vytvorenú kožu mu následne transplantovali na krk a tvár, aby mohol normálne otáčať hlavou a fungovať bez trvalého obmedzenia. Každé leto tak strávil mesiace v nemocnici, zatiaľ čo jeho rovesníci si užívali prázdniny.

Časť detstva prežil vo Fínsku, kde jeho otec dohrával kariéru, a prostredie zimných štadiónov mu bolo prirodzené od malička. Kabína, pach výstroja, zvuk brúsených korčúľ, to bol jeho svet. Šport mal doma všade, mama bola reprezentantkou vo volejbale, brat hrával hokej a otec bol ikonou. Ondrej však nikdy nechcel žiť z otcovej slávy. V doraste zažiaril, ako šestnásťročný vyhral bodovanie a postupne sa prepracoval do mužského hokeja.

Prišiel titul so Slovanom Bratislava, kde bol najmladším hráčom v tíme plnom skúsených mien. V kabíne sedel vedľa hráčov, ktorí mali za sebou NHL, a zbieral skúsenosti, ktoré sa nedajú naučiť z kníh. V roku 2009 reprezentoval Slovensko na majstrovstvách sveta do 20 rokov v Kanade. Slovenský tím sa po rokoch dostal do semifinále a krajina opäť cítila nádej. Všetko vyzeralo, že ide správnym smerom.

Osudový moment však prišiel vo štvrťfinále proti USA, o tomto memente neskôr hovoril aj pre Denník N a Sportnet. Ondrej sa hodil do strely, aby pomohol mužstvu, a o pár sekúnd Slovensko skórovalo. Hrdinský moment mal však trpkú dohru. Puk mu zasiahol koleno tak nešťastne, že mu posunul jabĺčko a poškodil chrupavku. Turnaj dohral na injekciách a tabletkách proti bolesti, bez poriadnej rozcvičky, len s odhodlaním pomôcť tímu. Netušil, že práve tento moment zásadne zmení jeho kariéru.

Po návrate nasledovali operácie, jedna za druhou. Najskôr meniskus, potom komplikácie, zápal a ďalší zákrok. Koleno mu museli znovu otvárať, čistiť a opravovať. Každé tri mesiace čakal, či sa stav zlepší, no zlepšenie bolo vždy len dočasné. Lekári mu otvorene povedali, že má koleno ako šesťdesiatnik a profesionálny hokej je otázny. Kým jeho spoluhráči smerovali do veľkého sveta, on bojoval s rehabilitáciou a pochybnosťami.

Dva roky takmer nehral, pribral na hranicu sto kíl a psychicky balansoval medzi nádejou a rezignáciou. Rozhodol sa študovať geografiu na Univerzite Komenského, kde skončil na prijímačkách tretí zo 150 uchádzačov. Škola mu pomohla zamestnať hlavu a neuzavrieť sa do seba. Napriek negatívnym prognózam sa však rozhodol vrátiť. Navštívil množstvo lekárov, až jeden mu dal šancu, že sa ešte môže pokúsiť o návrat.

Vrátil sa do extraligy, hral v Trenčíne, Žiline aj Poprade. Nebola to už hviezdna jazda, skôr tvrdá realita slovenského hokeja po finančnej kríze. Hral prakticky za ubytovanie, kluby bojovali o prežitie a každý mesiac bol neistý. Keď sa dostal do formy, prišlo ďalšie zranenie. Raz si obnovil problém so zápästím pri obyčajnom otváraní džemu, inokedy si natrhol väzy v zápase, kde asistoval pri jubilejnom góle Arneho Krotáka.

Skúsil zahraničie, Rumunsko aj Francúzsko, kde mal najlepšie podmienky v kariére. Paradoxne práve tam utrpel zranenie, ktoré mu definitívne zobralo šancu hrať naplno. Dodnes nedokáže zdvihnúť nohu smerom k sebe tak, aby mohol korčuľovať bez obmedzenia. V 29 rokoch pochopil, že musí skončiť. Spolu absolvoval približne sedemnásť operácií – popáleniny, kolená, obličku – no nikdy nepodľahol zatrpknutosti.

Po skončení kariéry sa stal asistentom trénera v rumunskom Brašove a neskôr začal pôsobiť ako hokejový insider a komentátor. Dnes ho diváci vídajú pri televíznych prenosoch, kde analyzuje hru s nadhľadom človeka, ktorý si prešiel extrémami športového života. Hovorí, že má jednu dobrú vlastnosť – nezobúdza sa naštvaný a každému dňu dá šancu, aby bol pekný. Jeho príbeh nie je o hviezdnej kariére v NHL, ale o vytrvalosti. O tom, že aj keď vás život opakovane položí, môžete sa znova postaviť. A práve preto má dnes jeho hlas pri televíznych prenosoch inú váhu.